KATAKOMBY sú v podstate tunely vykopané do kameňa a využívali sa ako cintoríny. Panuje názor, že „katakombé“, slovo neurčitého pôvodu (pravdepodobne znamená „v prehĺbení“), bolo názvom miesta označujúcim konkrétny cintorín na ceste Via Appia blízko Ríma. Časom sa začalo používať na všetky podzemné cintoríny. Hoci sa katakomby nachádzajú na mnohých miestach okolo Stredozemného mora, tie v Ríme sú najznámejšie a tiež najrozľahlejšie — odhaduje sa, že ich celková dĺžka je niekoľko stoviek kilometrov. Bolo identifikovaných až 60 katakomb a všetky sa nachádzajú niekoľko kilometrov od historického mesta pozdĺž konzulárnych ciest, ktoré spájali Rím s jeho provinciami.

Zdá sa, že počas prvého storočia rímski kresťania nemali svoje vlastné cintoríny, ale pochovávali mŕtvych vedľa pohanov. Asi v polovici druhého storočia, keď už začali údajných kresťanov ovplyvňovať pohanské myšlienky, bohatí konvertiti dali pre „kresťanské“ cintoríny k dispozícii pozemok. Aby vyriešili problém s priestorom a nezašli príliš ďaleko od mesta, začali kopať.

História katakomb

Prvé výkopy sa uskutočnili pravdepodobne na úbočiach kopcov alebo v opustených kameňolomoch. „Potom sa začalo pracovať na chodbách, ktoré neboli vyššie, než je výška človeka,“ vysvetľuje v knihe o katakombách Ludwig Hertling a Engelbert Kirschbaum. „Bočné tunely sa kopali napravo a naľavo, a neskôr sa na koncoch mohli prepojiť ďalšou podzemnou chodbou, ktorá bola paralelná s prvou. Tak sa mohla vytvoriť najprv jednoduchá a potom postupne väčšia, zložitejšia sieť.“

Najväčší rozmach nastal počas tretieho a štvrtého storočia; dovtedy bolo takzvané kresťanské náboženstvo úplne znečistené pohanskými náukami a praktikami. S takzvaným obrátením sa Konštantína v roku 313 n. l. sa katakomby stali majetkom rímskej cirkvi a niektoré dosiahli napokon kolosálne rozmery. V rímskych katakombách mohli byť vedľa seba státisíce, ak nie milióny, hrobiek.

Počas tohto obdobia boli cintoríny zdobené, rozširované a na uľahčenie prístupu pre zväčšujúci sa prúd návštevníkov sa budovali nové schodištia. Povesť o údajných hrobkách pápežov a mučeníkov sa rozšírila do takej miery (obzvlášť v severnej Európe), že katakomby sa stali miestom masových pútí. S pádom Ríma a prvými nájazdmi barbarov na začiatku piateho storočia sa stala celá táto oblasť krajne nebezpečnou, a tak využitie katakomb ako cintorínov zaniklo.

Počas ôsmeho storočia utrpeli hrobky veľkú škodu, pretože ich rabovali, a to nespôsobila iba invazívna armáda, ale podľa Hertlinga a Kirschbauma aj „blahosklonní rímski sprostredkovatelia“, ktorí dávali veľké množstvá posvätných spomienkových predmetov „nemeckým a franským opátom, ktorí stále viac dychtili po relikviách“, pretože chceli zvýšiť prestíž svojich katedrál a kláštorov. Keďže katakomby nebolo možné obnoviť ani ochrániť, pápež Pavol I. preniesol väčšinu zostávajúcich kostí do bezpečia za mestské hradby, kde boli neskôr na miestach, o ktorých sa verilo, že sú tam pozostatky „svätých mučeníkov“, postavené obrovské baziliky. Samotné katakomby ostali zanedbané a opustené.

Starobylé príručky z piateho až deviateho storočia, pripravené na sprevádzanie návštevníkov po preslávených hrobkách, sa preukázali ako vzácne vodidlá pre bádateľov, ktorí v 17. a potom v 19. storočí začali hľadať, identifikovať a skúmať cintoríny ukryté pod ruinami a porastom. Odvtedy sa uskutočnil rozsiahly výskum a rekonštrukcia a dnes je možné niektoré z týchto miest, ktoré vzbudzujú zvedavosť, navštíviť.

Návšteva katakomb

Sme na Via Appia,hoci sme iba tri kilometre vzdialení od starobylých mestských múrov, ocitáme sa v otvorenej krajine, obklopení majestátnymi borovicami a cyprusmi, ktoré rastú medzi monumentmi a zrúcaninami na tejto kedysi rušnej hradskej.

Po zakúpení vstupenky schádzame strmými schodmi do hĺbky asi dvanásť metrov. Sprievodca nám vysvetľuje, že tieto katakomby majú päť podlaží a dosahujú hĺbku tridsať metrov, kde už bola objavená voda. Rím obklopujú rozsiahle usadeniny tufu, mäkkej a priepustnej sopečnej horniny, ktorá sa ľahko doluje, ale zároveň je aj pevná.

Pokračujeme v chôdzi úzkou chodbou širokou jeden meter a vysokou asi dva a pol metra. Tmavohnedé steny sú drsné a vlhké a ešte stále nesú stopy po čakanoch pracovníkov, ktorí tieto stiesnené tunely vykopali. Hrobky na obidvoch stranách boli dlho otvorené a vydrancované, avšak v niektorých sa ešte stále nachádzajú malé úlomky kostí. Kráčajúc ďalej tmou si uvedomujeme, že nás obklopujú tisícky hrobiek.

Najekonomickejším a najpraktickejším spôsobom, ako pochovať mŕtvych, bolo vyhĺbiť pravouhlé výklenky v stenách, jeden nad druhým. Tieto výklenky spravidla obsahovali jedno telo, ale niekedy aj dve alebo tri. Boli uzavreté tehlami, mramorovými platňami alebo terakotovými škridlami a spojené vápnom. Na mnohých nie je žiaden nápis. Dajú sa rozoznať podľa malých predmetov umiestnených z vonkajšej strany — do čerstvého vápna bola vtlačená minca alebo mušľa, alebo, ako v katakombách Priscilla, to bola malá bábika vyrobená z kosti, ktorú tam pravdepodobne nechali užialení rodičia smútiaci nad predčasnou stratou svojej dcérky. Mnohé hrobky sú maličké, práve tak pre novorodencov.

„Ako sa môžeme dozvedieť vek týchto katakomb?“ pýtame sa. „Tu nie sme odkázaní na domnienky,“ odpovedá náš sprievodca. „Vidíte túto značku?“ Zohli sme sa, aby sme preskúmali znak vytlačený do veľkej terakotovej škridly, ktorá bola použitá na zakrytie jedného výklenku. „Túto tehlovú značku vyrazili pri výrobe škridly. Továrne, z ktorých mnohé patrili impériu, vytláčali do tehál a škridiel, ktoré vyrábali, informácie udávajúce nálezisko hliny, meno dielne, meno majstra a meno konzula (najvyššieho úradníka), ktorý bol pri moci v tom roku a tak ďalej. Je to maximálne užitočný prvok pri stanovovaní presného dátumu vzniku hrobiek. Najstaršia značka siaha do polovice druhého storočia n. l. a úplne posledná asi do roku 400 n. l.“

Mnohí si predstavujú, že katakomby sa nachádzajú priamo pod mestom, ale nie je to tak. Všetky sú niekoľko kilometrov od centra mesta. Rímska legislatíva vlastne zakazovala pochovávať v meste. V zákonoch dvanástich dosák, ktoré boli vyhlásené v piatom storočí pred n. l., stálo: Hominem mortuum in urbe ne sepelito neve urito (V meste nesmie byť pochovaný ani spálený nijaký mŕtvy).

Sprievodca poznamenáva: „Tieto cintoríny boli autoritám dobre známe, dokonca také známe, že keď kresťanom počas perzekúcie cisára Valeriána zamedzili prístup do katakomb a našli tu pápeža Sixta II., popravili ho (v roku 258 n. l.)“.

Keď sme zabočili za ďalší roh labyrintu, vidíme slabé denné svetlo osvetľujúce vzdialený koniec chodby a uvedomujeme si, že naša návšteva sa končí. Lúčime sa s naším sprievodcom a ďakujeme mu za zaujímavé informácie, a ako stúpame ďalším strmým schodišťom, aby sme sa vrátili hore, musíme sa v myšlienkach stále vracať k tomu, čo sme videli.