Volám sa pán Kapybara a pochádzam z trópov Južnej Ameriky. Španielsky hovoriaci ľudia ma nazývajú carpincho alebo chigüiro. A to sú len dve zo 190 mien, ktoré som dostal. Známejší som však ako „najväčší hlodavec sveta“.
Znie to ako chvastanie, ale nie je to tak. Som približne taký veľký ako ovca. Postavte ma na váhu a ručička ukáže 45 kilogramov. Moja sestra má hmotnosť 60 kilogramov alebo i viac. No v porovnaní so samičkou kapybarou v Brazílii, ktorá zaznamenala rekordných 90 kilogramov, je útla.
„Odborník na trávu“
Celá tá váha nie je výsledkom kŕmenia sa nezdravou potravou, pretože sme úplní vegetariáni a živíme sa najmä trávou. Niekedy sa dokonca pasieme bok po boku s dobytkom. Za starých čias nás americkí Indiáni s rešpektom nazývali „odborníci na trávu“. To je určite omnoho rozumnejšie označenie než „čudák“.
Jeme aj vodné rastliny a zatiaľ čo vy spíte, neodoláme, aby sme nezaborili svoje ostré rezáky do šťavnatého melóna, do sladkého stebla cukrovej trstiny alebo do mladých rastliniek ryže.
Naozaj, kedykoľvek nás zbadáte, niečo obhrýzame, no nie preto, že by sme boli nenásytní, ale preto, lebo sme hlodavce. Naše stoličky nikdy neprestávajú rásť, preto jediný spôsob, ako ich zodrať, je neustále niečo prežúvať a obhrýzať, až kým nezomrieme.
Biológovia si však všimli, že vieme, čo prežúvať. Vyberáme si iba „rastliny s najvyšším obsahom bielkovín“, a hovoria o nás, že sme „zvieratá, ktoré menia trávu na bielkoviny účinnejšie ako ovce či králiky“.
Prasa s plávacou blanou?
Uznávam, že môj vzhľad je, povedzme, charakteristický. Vypúlené oči; malé, okrúhle uši; uzatvárateľné nozdry — všetko umiestnené hore na veľkej hlave, čo dodáva mojej tvári výraz neustáleho údivu. Niektorí hovoria, že vyzerám ako „obrie morča, ktoré pripomína hrocha“. To ešte znesiem. No nesúhlasím s pisateľom, ktorý povedal, že môj hranatý čumák vyzerá, ako „keby ho učeň vyrezal z krivého kmeňa“. Ja osobne uprednostňujem opis: „Komická tvár [s] bystrými prasačími očami.“
Nie som, pravdaže, príbuzným tohto tučného kŕmnika, ale moje krátke nohy a mohutné, zavalité telo pripomína prasa. Okrem toho ma pred 200 rokmi označil švédsky prírodovedec Carl Linné omylom za prasa. Videli ste však niekedy prasa s plávacími blanami? Sotva! Verte mi, tieto nohy s plávacími blanami sú veľmi vhodné, pretože mám veľmi rád vodu. Práve svojím tvarom tela a náklonnosťou k vode som si vyslúžil prezývku vodné prasa.
Tučné tajomstvo
Na bývanie mi vyhovujú oblasti blízko rybníkov, jazier, riek a močiarov, podľa možnosti obklopené lesmi s hustým porastom. Vodu nielenže obľubujem, ale ju aj potrebujem pre svoj život.
Asi pred 300 rokmi nám však vo Venezuele spôsobila problémy naša záľuba vo vode. Rímskokatolíci mali cez pôst zakázané jesť mäso. Ryby však mohli jesť. A tak katolícka cirkev bez problémov vyhlásila mojich predkov za ryby! Až do dnešného dňa nás veriaci vo Venezuele bez výčitiek počas pôstu jedia.
Niektorí z mojich predkov našťastie unikli. Ako? Nevyhrabali si podzemné chodby, aby sa skryli, ako iné hlodavce. Keď vypukol poplach, radšej zamierili k vode, potopili sa a jednoducho odplávali preč. Hoci moje telo nemá prúdnicový tvar, aký majú vodné živočíchy, som vynikajúcim plavcom. Dôvod? Tu je moje tajomstvo.
Ak zoberiete rovnaký objem, som vďaka svojmu tuku iba o niečo ťažší ako voda. Len si predstavte, jeden výskumník napísal, že keď som vo vode, moje pohyby majú pôvab baletky a pripomínajú mu báseň!
Keď som v ťažkostiach, moje nohy s plávacou blanou ma rýchle poháňajú vpred — preč od nepriateľov. Plávam poriadny kus pod vodou a môžem zostať ponorený aj niekoľko minút. Potom sa opatrne vynáram, zostávam však vo vode a vystrčím z nej iba nozdry, oči a uši, práve tak, ako to robí hroch. Nepriatelia, napríklad divé psy, jaguáre, kajmany, anakondy a ľudia, len veľmi ťažko spozorujú moje nozdry medzi vodnými rastlinami. Ale môj dobre vyvinutý čuch dravce ľahko odhalí.
Pretože dlhší pobyt na horúcom slnku mi zapríčiňuje praskanie kože a tvorbu vredov, pobytom vo vode predchádzam úpalu. Moja gaštanovohnedá až šedastá srsť je riedka, preto mi cez ňu presvitá koža. Aby som teda upravil teplotu svojho tela, jednoducho zostanem ponorený vo vode alebo sa vyváľam v blate, a pokryjem si telo vrstvou blata.
„Spolupráca pri kŕmení“
Či sme niekedy na súši? Matka tam musí byť aspoň počas pôrodu. Asi po štvormesačnej brezivosti vrhne dve až osem mláďat, každé o hmotnosti vyše jedného kilogramu. Ako napísal jeden pozorovateľ, ich „svetlejšia a hladšia srsť“ spôsobuje, že vyzerajú „pôvabnejšie“ ako rodičia. Samička kapybara sa začína páriť, keď má 15 mesiacov. Dožíva sa asi 10 rokov a za celý život môže vrhnúť prinajmenej 36 mláďat.
O niekoľko hodín mláďatá už behajú za matkou. Plávanie je, pravda, ťažšie, pretože mláďa sa spočiatku zdráha vstúpiť do vody. Matka ho preto do vody priamo vsotí a mláďa, ktoré sa zúfalo trepoce, sa snaží prichytiť matky alebo inej samičky a vyškriabe sa jej na chrbát. Matka tak dobrovoľne slúži ako záchranný pás. Čím je však mláďa väčšie, tým ťažšie udrží rovnováhu. Čoskoro skĺzne z matkinho chrbta a pláva samostatne.
Ďalšie samičky pri opatere mláďat spolupracujú. Matka nedojčí len svoje vlastné mláďatá, ale aj hladných potomkov iných samičiek. Prečo? „Spolupráca pri opatere zvyšuje šancu [mláďat] prežiť,“ vysvetľuje Adrian Warren, producent filmov o divých zvieratách.
Posledné slovo
Pretože máme miernu povahu, ľahko nás možno skrotiť na domácich miláčikov. Jeden nevidomý farmár v Suriname používal kapybaru dokonca ako vodiaceho psa. Ale najčastejšie nás chovajú na mäso a niektorí hovoria, že je chutné. Napríklad vo Venezuele sú ranče, kde nás v tisíckach chovajú na mäso — pochybná pocta. Skrátka, dúfam, že teraz sa vám páčim nielen preto, ako chutím, ale aj preto, čím som.
