„LEN sa pozrite, aké sú tie malé roztomilé! Aké sú rozkošné! Pomysleli by ste si, že ten „fešák“, ktorý sa blíži k nám a volá sa Lanka, má len sedem mesiacov? A že tá nesmelá maličká tam ďalej, Kanchana, má osem mesiacov? A všetkým ešte trčia nepoddajné detské chĺpky. Čo majú za ľubom, keď sa všetky tak náhlia z lesa? Ach, nie div, veď je čas kŕmenia! To ich kŕmite päťkrát denne a zakaždým dostanú vypiť sedem litrových fliaš mlieka? No teda, veď to je 35 litrov! Niet sa čo čudovať, že každý váži asi 90 kilogramov, hoci má len pár mesiacov!“
Sme v sirotinci pre slony v Pinnawele, asi 85 kilometrov od Kolamby, hlavného mesta Srí Lanky. Keď sa v divočine nájdu opustené alebo poranené sloníčatá, privezú ich do tohto sirotinca a chovajú ich do dospelosti. Počas našej návštevy ich tam bolo asi pätnásť. Obvykle žijú medzi dospelými slonmi, rozptýlené na veľkej zalesnenej ploche, ale v čase kŕmenia si mláďatá na zavolanie prídu po svoje denné dávky mlieka. Sirôtky nestrácajú čas. Prídu a nájdu si miesto pri jednom z troch alebo štyroch ošetrovateľov, ktorí čakajú s fľašami naplnenými mliekom.
Stočia si choboty nad hlavu, otvoria naširoko ústa, a kým ošetrovateľ nakláňa a vylieva fľašu, hltajú tak rýchlo, ako len môžu. Pri tejto rýchlosti niet času na cumlíky! Mlieko sa leje prúdom a niekedy im tečie po oboch stranách tlamy. Jedno sloníča, väčšie než ostatné, bolo priviazané o stĺp, aby aj menšie mali možnosť napiť sa. Veľmi zmätené touto „diskrimináciou“ kolísalo sa z jednej strany na druhú, a so zdvihnutým chobotom napĺňalo ovzdušie protestným škrekom. Keď sa mláďatá zasýtia, obklopia vás, opierajú sa o vás, dokonca si ovíjajú chobot okolo vašej nohy a dožadujú sa vašej pozornosti.
Sloní kúpeľ
Deň sa chýli ku koncu a je čas na kúpanie. Všetky slony, malé i veľké, ženú ošetrovatelia pol míle po ceste na breh rieky Maha Oja. Rieka je plytká a veľmi široká a z vody vyčnievajú veľké ploché kamene. Tri či štyri ženy perú v rieke prádlo, trepú ho o skaly, aby sa z neho uvoľnila špina, a potom ho povystierajú, aby uschlo. Z diaľky to vyzerá, akoby boli na skalách prestreté krásne farebné prikrývky. Druhý breh rieky Maha Oja lemuje hustá, bujná džungľa. To vytvára malebnú a obrovskú vaňu pre slony.
Nestrácajú čas a na čele s mláďatami sa vrhajú rovno do nej. No všetky váhajú, či si ľahnúť. Preto ich ošetrovatelia špliechajú vodou a postrkávajú dlhými palicami. Takto povzbudené slony sa ponárajú do studeného kúpeľa. Niektoré veľké slony si ľahnú, pričom majú hlavy ponorené do vody a vyčnievajúce konce chobotov im slúžia ako dýchacie trubice. Slnko bolo horúce a voda určite príjemne chladí ich hrubú kožu — odtiaľ ich názov hrubokožce.
Pán Bradley Fernando, riaditeľ národnej zoologickej záhrady, má nad útulkom dozor. Poukázal na cieľ zoo: „V prvom rade chceme, aby tieto slonie mláďatá prežili. V budúcnosti máme v úmysle vytvoriť chovné stádo.“
Akého možného nepriateľa by mohol mať tento pokojný indický hrubokožec? Hoci je oveľa menší než jeho africký príbuzný, i tak má dospelý slon zo Srí Lanky hmotnosť 4 tony alebo aj viac a dosahuje výšku 3 metre. Už tieto ohromné rozmery stačia na to, aby odradili väčšinu dravcov. Leopard na Srí Lanke, podobne ako levy a tigre v iných krajinách, sa dospelému slonovi naozaj zďaleka vyhýba.
Teda kto je možným nepriateľom? Človek. Slon potrebuje priestor; človek chce priestor; človek získava priestor. A slonovi na Srí Lanke hrozí vyhynutie. Takto sa aspoň na to pozerá časopis Asiaweek, ktorý píše:
„Starovekí králi na Srí Lanke považovali za svätú povinnosť ochraňovať prírodu. Vydávali edikty — možno prvé zákony na ochranu zvierat — vytvárajúc tak útočiská okolo početných zavlažovacích rezervoárov, ktoré stavali. Poľovačky boli povolené v iných oblastiach a tam sa aj konali, ale slon nebol nikdy zabitý pre potravu alebo zo športu. Len králi mali právomoc zajať zvieratá a cvičiť ich pre kráľovské a náboženské procesie alebo ich používať ako domáce zvieratá na ťažké práce. Počas koloniálnej vlády sa všetko zmenilo. Slony boli považované za veľký úlovok.“
Civilizácia prináša problémy
Kedysi slon nebol nikdy zabíjaný zo športu, ale s príchodom západnej civilizácie — a s ňou i lovcov — sa veci zmenili. Ako to bolo s lovcami slonov? Kniha Sketches of the Natural History of Ceylon (Prírodopisný náčrt Cejlónu) od J. Emersona Tennenta uvádza: „Jeden dôstojník, major Rogers, zabil vyše 1 400 slonov; iný, kapitán Gallwey, získal povesť, že zabil viac ako polovicu tohto počtu; major Skinner, riaditeľ cestnej správy, zabil takmer toľko; menej ambiciózni lovci zaostávali za týmito číslami.“
Tennent ďalej konštatuje, že slony boli považované za škodcov a koloniálna vláda ponúkla odmenu niekoľko šilingov za každého zabitého slona. V priebehu niekoľkých rokov uplatnilo svoj nárok na odmenu 5 500 lovcov. Tennent prichádza k záveru: „Zdá sa, že nepretržité vyvražďovanie slonov náruživými lovcami na Cejlóne [teraz Srí Lanka] súvisí s mentalitou a so sklonom ničiť, pretože zabité zviera sa nikdy nepoužije na užitočný cieľ, ale sa ponechá rozkladu a zamorí vzduch v lese.“ Na Srí Lanke nikdy nebola slonovina dôležitým faktorom, lebo „sotva jeden zo sto slonov na Cejlóne má kly a tých pár, čo ich má, sú výlučne samci“.
Časopis Asiaweek zhrnuje takto svoju správu o tom, ako sa zhoršil údel slonov za koloniálnych čias a neskôr: „Ich rezervácia v džungli, ktorú už nechránil kráľovský výnos, sa premieňala na čajové plantáže. V roku 1800 bolo na ostrove asi 50 000 slonov. V roku 1900 to bolo 12 000. Dnes, aj keď už 50 rokov platia prísne zákony na ochranu prírody, je počet slonov menej ako 3 000.“ Asiaweek takisto vylučuje, že by slonovina bola rozhodujúcim faktorom pri vyvražďovaní, hoci poznamenáva, že pomer slonov s klami je skôr 1 ku 20 ako 1 ku 100. Potom uvádza skutočnú príčinu ohrozenia slonov na Srí Lanke: „Skutočnou hrozbou je neúprosná ľudská snaha získať pôdu. Ako sa pôda popri hraniciach ich prirodzeného domova postupne viac a viac obrába, slonom na Srí Lanke hrozí vyhynutie.“
Národný park Jala
Dr. Ranjen Fernando, prezident Spoločnosti na ochranu prírody na Srí Lanke, povedal: „Hlavne vďaka snahám našej spoločnosti bola roku 1898 zriadená v Jale prvá rezervácia pre divokú zver. V roku 1938 sa Jala stala naším prvým národným parkom a stále pribúdajú ďalšie. Tieto parky považujeme za národné bohatstvo a chceme, aby aj ďalej poskytovali ochranu všetkej našej cennej zveri.“
Výlet do Národného parku Jala sme mali naplánovaný, preto zmienka pána Fernanda o tomto parku ešte zvýšila náš záujem. Poďakovali sme opatrovateľom v útulku pre slony v Pinnawele za láskavosť a pozornosť, ktorú nám prejavili, zakývali sme na rozlúčku sirôtkam i dospelým slonom, ktoré sa ešte stále tešili z kúpeľa v Maha Oja (nie som si istý, či si to všimli) a zamierili sme do Národného parku Jala.
Strávili sme tam tri noci v bungalovoch na brehu oceána. Sprievodca nás povozil po rezervácii, aby sme videli zvieratá — nie je dovolené vystúpiť z auta. Videli sme jelene, diviaky, niekoľko veľkých leguánov, veľa krásnych vtákov. Jeden páv rozprestrel svoj nádherný chvost a tancoval svadobný tanec, zo stromov viseli hniezda pletiarky a pestré bociany boli veľmi pôsobivé vo svojej veľkolepej nádhere. Boli sme sklamaní, že sme nevideli žiadne leopardy, hoci tam žijú. Videli sme však niekoľko stád našich starých priateľov, indických slonov. Zdalo sa, že sú vo svojom chránenom parku mierne a spokojné.
Slon potrebuje veľký priestor. A s populačnou explóziou ľudstva je orná pôda stále vzácnejšia a žiadanejšia. Zástancovia ochrany životného prostredia vyjadrujú rastúce znepokojenie nad tým, ako dlho vydrží záujem vlády o prežitie slonov. To môže ukázať iba čas.
