STÚPALI sme hore dobre vyšliapaným chodníkom. Zvuk padajúcej vody sa niesol pomedzi vetvy borievkového lesa a naznačoval, že sa blíži koniec nášho výstupu. Hore na nás zíval tmavý vchod do jaskyne, kde sa často skrývali zvieratá, ktoré sme z takej diaľky prišli pozrieť — elgonské slony.
Vchod do jaskyne bol asi 8 metrov vysoký i široký. Keď sme vstúpili, srdcia nám búšili nedočkavosťou. Avšak klopkavý zvuk lietajúcich netopierov rýchle potvrdil nepríjemné tušenie. Prišli sme alebo príliš skoro, alebo príliš neskoro. Prašné dno jaskyne poznačené stopami nôh svedčilo o tom, že slony tu už boli a odišli.
Prečo sme však dúfali, že uvidíme slony na tomto mieste, v horách vo výške 2 000 metrov, a ešte k tomu v jaskyni? Je to vzrušujúci príbeh.
Obydlia v horských jaskyniach
Na hranici medzi Keňou a Ugandou sa nachádza vežovitý vulkanický kužel Mount Elgon. Výškou 4 320 metrov je jedným z najvyšších, osamelo sa týčiacich vrchov vo východnej Afrike. Niektorí sa domnievajú, že predtým, kým si erózia vyžiadala svoju daň, jeho vrchol možno prevyšoval aj snehom pokrytý vrchol Kilimandžára. Vrch vyčnieva nad exotickými lesmi, horúcimi prameňmi a jazerami so studenou vodou. Pravdepodobne najpodivuhodnejšou atrakciou Elgonu sú jeho početné jaskyne. Sú domovom slonov, ktoré sme tak dychtili vidieť.
Kedysi boli tieto jaskyne domovom kmeňa Kony čiže elgonských Masajov. Niektorí sa domnievajú, že vrch je nazvaný podľa nich. Kmeň Kony sa tu usadil pred vyše 300 rokmi. Keď sem v roku 1883 prišiel Joseph Thomson, prvý beloch, ktorý skúmal túto oblasť, nepochybne bol prekvapený, keď našiel komplex dedín vybudovaný v niektorých jaskyniach.
Masajovia zväčša opustili svoje jaskynné obydlia, hoci niektorí ešte bývajú v nižšie položených jaskyniach na úpätí vrchu Elgon. Po čase zaplnili vyprázdnené miesta v opustených jaskyniach zvieratá, žijúce v týchto lesoch. Byvoly ťažko odolávali vábivým kalužiam blata, ktoré sa tu vyskytujú. Brehule a lastovičky zase horlivo prilietajú dnu, aby chytali všetok ten chutný hmyz, ktorý je lákaný mlákami blata v jaskyniach.
Zvláštne je však to, že jaskyne priťahujú aj obyvateľov, ktorých by sme tu najmenej čakali — slony. Dodnes tieto ťažkopádne obry vytiahnu svoje štvor- až šesťtonové telá príkrym a úzkym chodníkom, aby sa dostali do jaskýň. Čo ich sem láka?
Dolujú soľ
V jaskyniach sa nachádza doplnok potravy, po ktorom bažia ich mohutné telá. Za normálnych okolností im poskytujú rastliny dostatok soli, ale v tejto výške dažde vymyli soľ z pôdy. Preto slony tiahnu sem, aby získali síran sodný (Glauberovu soľ), ktorý sa nachádza v mäkkých sopečných skalách pokrývajúcich vnútrajšok jaskýň.
Slony používajú jedinečný spôsob, aby sa dostali k soli. Zaprú sa klami do nerovností alebo puklín v stene jaskyne. Potom mocným tlakom tela uvoľňujú kúsky skál podobne ako buldozér. Ohybným chobotom si slony vložia do tlamy kúsok skaly, rozdrvia ho mocnými stoličkami a prehĺtajú štrk spolu so soľou. Opakujú to dovtedy, kým nemajú dosť. Potom si v tme príjemne zdriemnu a zdá sa, že chladná jaskyňa im pomáha aj pri trávení.
Je zaujímavé, že hoci slonie kly rastú stále, po celý život zvieraťa, časom sa im opotrebujú až po koreň, čo je cena, ktorú platia za dávky soli.
Keď slony pobudnú v jaskyniach a ich okolí niekoľko týždňov, znovu sa ozve ich túžba po potulkách. Môžu si zájsť do bambusového lesa, aby si natrhali jemné výhonky alebo obhrýzali kôru. Slony strávia asi 18 hodín denne jedením, pričom skonzumujú až 180 kilogramov lístia. Po čase ich túžba zase pritiahne do elgonských jaskýň.
Ak vezmeme do úvahy ich nomádske sklony a ich nízky stav (sto kusov je veľkorysý odhad), nemôžeme sa diviť, že sa nám nepodarilo uvidieť tieto tiahnúce slony.
Konečne slony!
Nasledujúce ráno sme sa vybrali z tábora a ticho sme jazdili cez rosou zmáčaný les, ktorý sa hemžil opicami a spievajúcimi vtákmi. Náhle sa ozval hlasný praskot a potom sa začal otriasať blízky porast! Presunuli sme sa bližšie, niekoľko metrov od zdroja hluku.
Ticho čakajúc počuli sme nejasný zvuk pohybujúcich sa tiel za vysokou húštinou, ktorá sa tiahla rovnobežne s našou cestou. Nakoniec jedno z týchto plachých zvierat unavila hra na schovávačku a mladý samec vyrazil a zastal asi tri metre od nášho auta. Bol pekný a mohutný, jeho okrovo-červená pigmentácia žiarila v rannom slnku. Napriek tomu, že to bolo mláďa, jeho hrozivý vzhľad vzbudzoval rešpekt.
Podarilo sa mi tak nasmerovať aparát, že by to bol vynikajúci obrázok; došiel mi však film! Vtedy slonia matka zakročila a donútila svoje mláďa odísť spred nášho auta. Kým som znova založil film, slony boli príliš ďaleko pre veľkolepý záber zblízka, ale odfotografoval som ich i tak, aby som aspoň dokázal, že som videl tieto plaché obry.
Aké úžasné stvorenia! Dokážu byť tiché ako myš a pritom sú ťažšie ako auto. Sú väčšie ako hocijaké nákladné auto, avšak zriedka ich možno vidieť. Ale nech vás to neodradí od toho, aby ste navštívili domov týchto nezvyčajných obyvateľov jaskýň v Keni.
