Moja prvá cesta do Albánska bola čisto náhodná.
Boli sme na tripe v Čiernej hore a keďže sme boli blízko Albánskych hraníc, plánovaný itinerár sme obsiahli a tak padlo spontánne rozhodnutie – Ideme. Cieľ našej cesty – Skadar.
V hlave mi behali všetky tie scenáre, ktoré sa v hlave vynoria našincovi pri pomyslení na túto krajinu.
Drogy. Mafia. Ukradnú nás aj s autom? Predajú nás na trhu s bielym mäsom?
Čím viac sme sa blížili k hraniciam, tým viac sa moje obavy stupňovali.
Opak bol ale pravdou.
Po zdĺhavej pasovej kontrole a prekročení hraníc sa ocitáme v úplne inom svete. Brázdiac kľukaté cestičky stretávame pastierov oviec, kôz a dobytka v jednoduchom oblečení, občas sa nám pritrafí osol, nesúci ťažký náklad, čakáme, kým dobytok prejde z jednej strany na druhú. Kocháme sa výhľadmi na divoké albánske hory.
Po príchode do Skadaru nás čaká iný svet, chaos. Typický pre Albánsko, presne takto má vyzerať pravý Balkán. Nespútaný, bláznivý, neorganizovaný.
Ak sa povie Albánsko, s odstupom času mi v hlave rezonuje niekoľko asociácií.
Sú to hlavne:
- Bunkre, všadeprítomné, rozosiate celou krajinou. Sú tu z čias Envera Hodžu, keď po roku 1944 zobral krajinu na čele partizánskeho hnutia pod svoju nadvládu. Po celej krajine ich je vraj viac ako 200000. Väčšinou nemajú žiadnu funkciu, niektoré z nich boli prerobené na štýlové ubytovanie, alebo kaviareň.
- Mercedesy. Albánsko je vraj krajinou, kde pripadá najviac mercedesov v prepočte na jedného obyvateľa. Vlastniť v Albánsku Mercedes je akási otázka postavenia. Je jedno aký, dôležité je, že je to mercedes. Dominujú hlavne staršie ročníky.
- Príroda. Prvé čo ma očarilo bola príroda. Je naozaj neskutočne krásna, divoká, nedotknutá a nespútaná. Potulky autom po Albánskych horách, prašnými cestami, zakrútenými serpentínami má proste svoje čaro. Azúrové pobrežie Iónskeho a Jadranského mora miestami až gýčovito tyrkysového, biely piesok podobný ako ten v Karibiku, alebo jemný štrk ako ten na pobreží Dalmácie dostali moje srdce navždy.
- Skanderbeg. Albánsky národný hrdina, viedol ozbrojený odpor proti Osmanskej ríši. Po celom Albánsku má množstvo sôch a v hlavnom meste Tirana je po ňom pomenované dokonca námestie. Je po ňom nazvané aj známe brandy.
- História. Albánsko je malou perlou pre každého, kto sa tak trocha zaujíma o históriu. Faktom je, že územie dnešného Albánska bolo obývané Ilýrskou civilizáciou, neskôr bolo pod nadvládou Grékov, Rimanov a Turkov a je popretkávané pamiatkami týchto civilizácií. Doslova na každom kroku objavíte miesto dýchajúce históriu. Veľa z nich patrí pod UNESCO. Z tých, ktoré určite nemožno vynechať sú Gjirokaster kastle, Pevnosť Rozafa, antické mesto Butrint, pevnosť Porto Palermo, Appolonia, Lekuresi a mnohé ďalšie.
- Ľudia. Jednou z vecí ktorá ma na Albánsku príjemne prekvapila boli hlavne milí a ústretoví ľudia, ktorí by pre turistu spravili prvé a posledné. Keďže krajina ešte nieje skazená konzumom a pomaly ale isto sa rozvýja, ľudia si vážia prínos turizmu. Nám sa veľa krát stalo, že miestni ľudia nám chceli len tak, nezištne pomôcť, v reštauráciách nám vždy dali niečo navyše a zaujímali sa o to, odkiaľ prichádzam
Aby som predstavila aj samotné mesto Skadar, je väčšinou dovolenkovou destináciou zámožnejších Albáncov, má priaznivú polohu pri jazere Skadar a pobreží Jadranu, leží medzi riekami Drini a Buna. Má tak isto silný historický význam, je najstarším mestom v krajine a postavili ho starí ilýri. Skadar je mestom troch náboženstiev a nieje problém tu vidieť vedľa seba pravoslávny kostol aj mešitu.
Nad mestom sa týči pevnosť Rozafa, z ktorej sú krásne výhľady na sútoky riek Buna a Drini a Skadarské jazero.
Doteraz mám zimomriavky pri spomienke na to, ako stojím na pevnosti pod albánskou vlajkou, symbolom krajiny, a mešita zvoláva veriacich, pričom jej zvuk sa rozlieha celým okolím.
Mimochodom vlajku, ako symbol krajiny, dvojhlavého, čierneho orla na červenom pozadí tu nájdete takmer všade, nielen na budovách štátnych inštitúcií, ale aj na domoch miestnych obyvateľov, a stánkoch so suvenírmi. Albánska vlajka v podobe suvenírov zdobí hrnčeky, šiltovky, prívesky a tričká. Albánci sú v tomto veľkí patrioti.
Vrátim sa však k dezorganizácii, ktorá je v tejto krajine všadeprítomná. Prednosť z prava neexistuje, pri vrhaní sa do križovatky platí pravidlo silnejšieho. Je úplne normálne, že na kruhovom objazde, na tom najrušnejšom mieste zastaví chodec alebo cyklista a rozpráva sa s vodičom v aute. Alebo ak si miestny domáci v najväčšej premávke odstaví auto, zablokuje tým celú premávku, dá si to na 4 blikačky, zatiaľ, čo si pohodlne odskočí kúpiť noviny.
Nemožné? V Albánsku úplne bežné.
Celkom ma prekvapilo, koľko ľudí tu jazdí na bicykloch. A čas plynie tak trocha inak….
Starší muži sedia v parku, diskutujú, fajčia fajku a hrajú domino.
Napriek našim počiatočným obavám, ľudia sú veľmi milí, pýtajú sa na našu krajinu, a chcú nám vo všetkom pomôcť. Ceny pre našinca sú nízke.
V Skadare stretávame veľa túlavých psov, ktorí ale vyzerajú mierumilovne. Prechádzame sa Skadarom a nasávame atmosféru tohto mesta plného kontrastov. Na jednej strane tu vidieť rozvoj a pokus o progres, na druhej strane vidieť chudobu.
Pomaly sa vciťujeme do dezorganizácie ktorá tu vládne a zapadáme do davu. Sadáme si do cukrárne a dáme si jednu z miestnych špecialít – baklavu. Miestna kuchyňa je ovplyvnená najmä vplyvom Turecka, ale tak isto je ovplyvnená gréckou kuchyňou. Našli sme tu balkánsky burek ako aj grécke tzatziky. Dominuje mäso a zelenina. Takmer ku každému jedlu sa podáva chlieb. V prímorských oblastiach sú to samozrejme ryby a morské plody. Musím spomenúť, že práve v Albánsku som pila to najlepšie espresso. V každej malej kaviarničke Vám spravia vynikajúce a voňavé espresso alebo tradičnú kávu varenú v džezve. Naopak s cappuchinom im to veľmi nejde.
Napokon po prehliadke mesta a pevnosti Rozafa posledná z našich zastávok viedla ku brehu Skadarského jazera. Jedna tretina pripadá Albánsku a ďalšie dve tretiny Čiernej hore. Sadáme si do jednej z miestnych reštaurácií a na odporúčanie čašníka si vyberáme sladkovodnú rybu, ktorú nám odporučí. Ceny sú v Albánsku veľmi nízke, jedlo výborné, porcie veľké. Z reštaurácie pozorujeme brehy Skadarského jazera.
Albánsko ma presvedčilo. Od mojej návštevy Skadaru som navštívila Albánsko ešte dva krát, viac menej južne a prešla som najvýznamnejšie pamiatky, pláže a zaujímavosti. Do mojej zbierky mi chýba ešte Tirana a letovisko Dures, kam sa v budúcnosti chcem pozrieť.
Veľmi ma mrzí, že sa často stretávam s negatívnymi reakciami v mojom okolí, ktoré mi prídu ako xenofóbne predsudky. Verím, že by stačila jedna návšteva ako tá moja v Skadare.
Albánsko sa stále viac a viac rozvýjja a ja dúfam, že v budúcnosti si získa mnohých Slovákov tak ako si získalo aj mňa.
