VIETE si predstaviť, že vás v noci prebudí zvuk, akoby sa vrch trhal na kusy? Ako by ste sa asi cítili, keby ste pri pohľade z okna uvideli vo vzdialenosti asi 30 kilometrov plamene šľahajúce do výšky a nepretržitý dážď dočervena rozpálených kameňov lietajúcich vo vzduchu? A potom by ste pocítili, ako sa vám pod nohami začína triasť zem. Hovoríte hrôza? Nuž a práve to sa stalo 10. júna 1886 o druhej hodine v noci v Rotorue, meste ležiacom v centrálnej časti Severného ostrova Nového Zélandu pri výbuchu sopky Tarawera. Vtedy sa stala dedinka Te Wairoa novozélandskými Pompejami, pochovaná vlastným Vezuvom.
Pre obyvateľov, ktorí bývali v tejto oblasti a prežili, to bol hrozný zážitok. Jeden očitý svedok povedal: „Naskytol sa nám pohľad, na aký človek nikdy nezabudne… Vrch mal tri krátery a ohnivé plamene vystreľovali do výšky 300 metrov.“ Ďalší očitý svedok, ktorý vyšiel von, aby si pozrel toto divadlo, povedal: „Vietor silnel a sotva sme sa stačili vrátiť do domu, spustil sa — ako sme sa domnievali — silný dážď. Okná vyrazilo a vtedy sme si uvedomili, že to, čo sme pokladali za dážď, je láva a kamene… Uprostred zemetrasenia a ohňa sme čakali na smrť.“
Na horskom hrebeni, dlhom 19 kilometrov, výbuch vytvoril reťaz deviatich hlbokých kráterov. Para s vyletujúcim popolom padala ako dážď. Dedinky okolo jazera a ich asi 155 maorijských a iných obyvateľov pochovala niekoľkometrová vrstva bahna.
Asi 16 000 štvorcových kilometrov lesa a poľnohospodárskej pôdy pokrylo bahno, a vulkanický popol dopadol dokonca na paluby lodí vzdialených 160 kilometrov od pobrežia. Neprekonateľný div sveta, Ružové a Biele terasy, „div prírodnej architektúry zo žiarivého kremeňa“, bol zničený a spolu s ním posvätné kosti maorijských predkov. (Wild New Zealand [Divoký Nový Zéland], z edície Reader’s Digest) Pre pokojné ostrovy južného Tichomoria to bola katastrofa ohromných rozmerov.
Život v maorijskej dedine
V starobylej dedine Te Wairoa, vzdialenej 14 kilometrov od vrchu Tarawera, bol život pred výbuchom sopky tichý a príjemný. Dedina sa nachádzala v lese na pobreží jazera Tarawera so studenou vodou, ale neboli tu termálne pramene, ktoré majú dediny bližšie k Rotorue. Napríklad dedina Ohinemutu má aj za chladných dní miesta s teplou trávou. Na svoju dobu však bola Te Wairoa výnimočná niečím iným. Bola akoby popretínaná cestami. Domy boli na približne 20-árových oplotených súkromných parcelách, namiesto toho, aby boli všetky vedľa seba na spoločnej pôde domorodého kmeňa.
V Te Wairoi boli pri jazere Tarawera vhodne situované dva hotely, kde v osemdesiatych rokoch minulého storočia nachádzali unavení európski turisti vítaný oddych. Mohli si tam odpočinúť po ceste v kočoch ťahaných koňmi po hrboľatých, počasím zničených cestách bušom. Bolo zvykom nasledujúci deň si obliecť svoje najlepšie nedeľné šaty a podniknúť výlet na Ružové a Biele terasy. Vtedy boli známym divom sveta a boli opísané ako „veľké biele nádrže, ktoré sa postupne… smerom hore zväčšujú a sú naplnené vodou najkrajšej modrej farby, obklopenou žiarivo bielou… Ružové terasy sú celé bledoružové s takou istou modrou vodou vo veľkých plytkých nádržiach.“ V stupňovitých bazénoch s horúcou minerálnou vodou sa čľapkali maorijské deti a kúpali sa dospelí, ktorí tu nachádzali úľavu pre svoje unavené telá.
Pod terasami, v bahnistej zelenej vode jazera Rotomahana, bublali horúce pramene. Niektoré vystrekovali nad hladinu vody ako fontány a boli také horúce, že domorodý maorijský kuchár v nich mohol variť kumeras (miestne zemiaky) alebo koura (sladkovodné raky). Turisti si na týchto lahôdkach radi pochutnávali, keď si vyšli na piknik na breh jazera, sprevádzaní maorijskými sprievodcami, napríklad Kate a Sophiou, ktoré ich prevážali na terasy v člnoch vyrobených z vydlabaných kmeňov.
Výstraha pred katastrofou
Výbuch všetkých troch vrcholov Tarawery nastal úplne neočakávane. Maorijské mená Wahanga, Ruawahia a Tarawera naznačujú oheň, no na vrchu neboli žiadne vulkanické krátery, a preto sa nezdali ani trochu nebezpečné. Dóm Tarawera (ako sa celý vrch nazýval) bol po celé stáročia považovaný za bezpečné pohrebisko maorijských predkov a bol tapu čiže posvätný. Mená vrcholov teda zrejme súvisia s červenkastou farbou pôdy. Vyskytli sa niektoré nezvyčajné, ale málo významné javy. Keď napríklad desať dní pred výbuchom prišla Sophia k zátoke, kde zanechala člny, zistila, že ležia na vyschnutom dne. Ako tam stála, člny zdvihol náhly príval vody ako vlna a potom ich hodil späť na dno zátoky. Jedinou skutočnou výstrahou, ako to vidno zo spätného pohľadu, boli neobyčajne časté zemetrasenia a vysoká termálna aktivita jazera Rotomahana. Hoci to vyvolalo isté obavy, nijako to nenaznačovalo spustošenie, ktoré nasledovalo.
Dojímavá návšteva
Dnes, po sto rokoch, sa turisti prichádzajúci na miesto vykopávok v Te Wairoi, teraz nazývanej Buried Village (Pochovaná dedina), spočiatku ťažko vžívajú do hrôzy, ktorú priniesla vtedajšia noc.
Ani my sme to nedokázali, kráčajúc hore kľukatými chodníkmi medzi pozostatkami maorijských whare (malé domy) vykopanými v tridsiatych rokoch. Okolo našich hláv poletovali mucháriky, lebo svojou chôdzou sme vyplašili ich obľúbený hmyz. Bolo ťažké uveriť tej zúrivosti živlov a hrôze, aká zachvátila ľudí, ktorí tu kedysi žili.
Zastali sme vo vchode slabo osvetleného whare a potom sme zostúpili na bývalú úroveň terénu. Premýšľali sme o zablatených detských topánkach a hrdzavej detskej postieľke z 19. storočia, ktoré sme predtým videli v expozícii. Žilo dievčatko, ktorému patrili, v tomto malom dome? Hrávalo sa na tejto podlahe z udupanej hliny, kde sme teraz stáli?
Na ďalšej expozícii nás upútal pohľad na fľašu vína vykopanú v roku 1949 a na tri džbány nakladaných orechov, ktoré boli odkryté roku 1963, všetky s neporušeným uzáverom. Ako by chutilo storočné víno a orechy? pýtali sme sa. Nevyzerali lákavo. Avšak pri čítaní vystavených starých novinových správ o prežijúcich nám srdce posmutnelo. Keď pani Haszardovú, matku štyroch detí, záchrancovia vyprostili, zistila, že tri z jej detí, jedno po jej boku a jedno dokonca v jej náručí, sa udusili padajúcim bahnom a popolom. Keďže sama bola pritisnutá veľkou váhou bahna a trosiek domu, bola bezmocná a nemohla reagovať na ich volanie o pomoc.
Dozvuky
Dnes to však 50 000 obyvateľov žijúcich v Rotorue, v tieni tohto hrozivého vrchu, málo zaujíma. A nepríde to ľúto ani 800 000 turistom, čo každoročne obdivujú mnohé jedinečné javy a miesta, ktoré sa im núkajú v tejto geotermickej oblasti. Niektorí Novozélanďania privádzajú z hĺbky zeme horúcu paru a minerálnu vodu, a tak ohrievajú svoje vnútorné i vonkajšie bazény. No kdesi hlboko v mysli pretrváva vedomie, že prehriata voda, ktorú vidia stúpať puklinami v zemi a zhromažďovať sa vo vriacom bahne, je dokladom skrytej energie, ktorá kedysi, pred mnohými rokmi, roztrhla vrch menom Tarawera a pochovala dedinu Te Wairoa.
