V HISTÓRII ľudstva nie je známy žiaden iný prípad, keď pred očami jedinej generácie mizne z povrchu zeme celé more.“
Po tomto komentári významný člen vedeckej spoločnosti bývalého Sovietskeho zväzu R. V. Chabibuljan dodal: „Žiaľ, takýto smutný osud hrozí Aralskému jazeru.“
Toto obrovské jazero sa nachádza v púšťovej oblasti Uzbekistanu a Kazachstanu, bývalých ázijských republík Sovietskeho zväzu. V roku 1960 malo plochu asi 67 000 štvorcových kilometrov, takže bolo štvrtou najväčšou vnútrozemskou vodnou nádržou na svete. Väčšiu rozlohu malo len neďaleké Kaspické more, severoamerické Horné jazero a africké Viktóriino jazero.
Ale za posledných 30 rokov sa plocha Aralského jazera zmenšila o viac ako jednu tretinu a objem asi o dve tretiny! Vyše 28 000 štvorcových kilometrov Aralského jazera, čo je dvojnásobok severoamerického štátu Connecticut, zmizlo. Hladina tohto jazera klesla o viac ako 12 metrov a voda miestami ustúpila z bývalej pobrežnej čiary o 80 až 100 kilometrov. Tam, kde sa predtým krásne modré vody hemžili rybami, zostalo odhalené suché morské dno v podobe nehostinného piesku. Kedysi prekvitajúce rybárske dediny ležia teraz opustené celé kilometre od pobrežia.
Koncom päťdesiatych rokov sa z Aralského jazera vylovilo ročne asi 45 miliónov kilogramov rýb vhodných na predaj. Vody tohto jazera s nízkym obsahom solí oplývali sladkovodnými rybami 24 rôznych druhov. Len v samotnom prístave Mujnak, kde sa spracúvali 3 percentá ročného úlovku rýb v Sovietskom zväze, pracovalo asi 10 000 rybárov. Kedysi prosperujúci rybársky priemysel, ktorý poskytoval zamestnanie 60 000 ľuďom, je však teraz mŕtvy; narastajúca salinita vôd Aralského jazera usmrtila ryby.
Pohľad, ktorý nemá obdobu
Mujnak, v ktorom sa počet obyvateľov znížil z vyše 30 000 na asi 20 000, teraz leží viac ako 30 kilometrov od ustupujúceho Aralského jazera! Jeden návštevník zo Spojených štátov povedal, že keď sa blížil k tomuto mestu, videl z lietadla „niečo, čo vyzeralo ako nakláňajúce sa detské loďky v púšti“. Keď si túto oblasť prezrel zblízka, poznamenal: „Desiatky obrovských kovových rybárskych a iných lodí sú naklonené a čiastočne zaborené, akoby ich veľká prílivová vlna hodila kilometre do vnútrozemia.“
Keď začali vody jazera klesať, bol vykopaný kanál, aby sa lode v prístave Mujnak mohli dostať na otvorené jazero. Ale starosta mesta povedal: „V zime roku 1974 jazero rýchlo ustúpilo a do jari, keď boli zvyčajne lode spustené na vodu, ocitli sa na súši a nebolo možné nimi pohnúť.“
Čo spôsobilo túto tragédiu?
Prečo sa jazero stráca
Aralské jazero od nepamäti zásobovali vodou dve veľké rieky, Amudarja a Syrdarja. Tieto rieky zberajú vodu z roztápajúcich sa ľadovcov na vrchoch severovýchodného Afganistanu a Kirgizstanu. Aby sa však premenila vyprahnutá panva Aralského jazera na významnú poľnohospodársku oblasť, voda bola odvedená do zavlažovacích kanálov, takže sotva mohlo niečo pritekať do jazera.
Takzvaný projekt Aralské jazero sa začal v roku 1960 a zavlažovaná plocha sa čoskoro zväčšila asi na 6,8 milióna hektárov, čo bolo dvakrát toľko ako v Kalifornii (USA). Púšť zakvitla úrodou, ale onedlho sa začalo strácať jazero.
Prevážil tento úžitok škodu spôsobenú na jazere?
Úžitok so smutnými následkami
Hlavnou plodinou je bavlna, ktorá rastie asi na polovici tohto územia. Kým sa rozpadol Sovietsky zväz, zavlažovaná pôda panvy Aralského jazera vyprodukovala 95 percent jeho celkovej spotreby bavlny. Navyše, nadbytok bavlny sa vyvážal, čím sa zabezpečoval potrebný finančný zisk. Na tomto území sa tiež vypestovalo asi 40 percent úrody ryže v Sovietskom zväze.
Okrem toho sa panva Aralského jazera stala pre krajinu hlavným dodávateľom ovocia a zeleniny, ako je Kalifornia pre Spojené štáty. To poskytlo rýchlo rastúcemu počtu obyvateľov tejto oblasti, čo znamená takmer 40 miliónom ľudí, pracovné príležitosti. No málo pozornosti sa venovalo prognózam, ako to ovplyvní životné prostredie.
Napríklad zavlažovacie kanály neboli vybetónované. To malo za následok, že väčšina vody vsiakla do piesčitej pôdy skôr, než sa mohla dostať k plodinám. Okrem toho sa používali obrovské množstvá nebezpečných pesticídov; a na uľahčenie zberu bavlny, aby rastliny zbavili listov, sa používali silné herbicídy.
Takže škoda na životnom prostredí je veľká — znamená oveľa viac ako len zánik rybárskeho priemyslu na Aralskom jazere. Napríklad, každý rok sa desiatky miliónov ton naviateho piesku a soli z plochy 28 000 štvorcových kilometrov odkrytého morského dna dostávajú do veľkých pieskových búrok, ktoré možno pozorovať dokonca z vesmíru.
Spad z týchto búrok vo forme prachu alebo dažďa obsahuje toxickú hladinu solí, pesticídov a iných zlúčenín. V niektorých častiach panvy Aralského jazera spadne každoročne asi jedna tona tejto zmesi soli a piesku na hektár. Aralský prach sa našiel dokonca až na arktickom pobreží Ruska.
Ďalšou desivou vyhliadkou je vplyv, aký má strácajúce sa Aralské jazero na počasie. Zmierňujúci vplyv jazera na počasie sa zoslabil, takže letné teploty sú vyššie a teploty v zime sú nižšie. Na jar trvajú mrazy dlhšie a na jeseň prichádzajú skôr, čo skracuje vegetačné obdobie.
Vysychanie Aralského jazera má za následok hromadné hynutie živočíchov. Pred niekoľkými rokmi žilo v blízkosti Aralského jazera vyše 170 živočíšnych druhov; teraz ich tu žije menej ako 40. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa získavalo vyše 600 000 koží ondatry pižmovej za rok, teraz sa tu ondatry už prakticky nelovia. Vzrastajúci obsah minerálnych látok vo vodách jazera spôsobil úhyn zvierat žijúcich v púšti, ktoré z neho pili.
Zomierajúca krajina a chorí ľudia
Je tragické, že zem je otrávená vysokou koncentráciou solí v pôde. Keď je pôda v púšti zavlažovaná, horúce slnko spôsobí, že sa veľa vody vyparí, a tým sa zvýši koncentrácia solí v pôde. Navyše, obrovské množstvo zavlažovacej vody vsiakne do zeme, a tak sa postupne zvyšuje hladina podzemnej vody. A keď takto znečistená voda dosahuje korene rastlín, sú poškodzované toxicitou vody. To sa deje v Aralskej panve. „Tá istá pohroma, ktorá prispela k úpadku raných mezopotámskych civilizácií,“ vyjadril sa istý autor, „volá po ďalšej obeti.“
Otrava postihuje aj ľudí. Pesticídy a herbicídy presakujú nižšie a znečisťujú vodu v studniach. Mnoho ľudí pije vodu, ktorá obsahuje nebezpečné chemikálie, a následky sú tragické. „Miestna lekárska literatúra,“ uvádza časopis World Watch, „je plná prípadov deformácií novorodencov, pribúdajúcich ochorení pečene a obličiek, chronických gastritíd, narastajúcej detskej úmrtnosti a rýchlo sa množiacich prípadov rakoviny.“
Doktor Leonid Elpiner, ktorý sa špecializuje na zdravotné problémy v oblasti Aralského jazera, charakterizoval pohromy v tejto oblasti ako „pesticídový aids“. Povedal: „Domnievame sa, že hlavnou úlohou už nie je zachraňovať Aralské jazero, ale ľudí.“
Redaktor časopisu National Geographic William S. Ellis, jeden z prvých amerických návštevníkov tejto oblasti, napísal: „Toto jazero je stále postupujúcou tragédiou životného prostredia — mnohí hovoria, že prinajmenšom takou ako jadrová katastrofa v Černobyle v roku 1986.“ Na jednom stretnutí v Mujnaku ju istý muž dokonca označil za „desaťkrát horšiu“.
To, čo sa stalo s Aralským jazerom, je naozaj tragédia. Pravdaže, nestalo sa to zámerne. Realizátori projektu to mysleli dobre. Snažili sa, aby púšť rozkvitla a živila ľudí. Ale realizácia ich plánov spôsobila strašné utrpenie, ktoré oveľa prevýšilo úžitok.
V súvislosti s tragédiou Aralského jazera jeden autor napísal, že ľudstvo má zodpovednosť zanechať zem budúcim generáciám „ako opatrované a zušľachtené miesto“. Žiaľ, tu sa stal pravý opak, ako vidno z dramatických zmien, ktoré sa pred vyše 30 rokmi začali v Aralskej panve.
