VÄČŠINE ľudí, ktorí nežijú v Anglicku, Austrálii, na Novom Zélande, Havajských ostrovoch a na tichomorských ostrovoch, meno kapitána Jamesa Cooka možno veľa nehovorí. V spomenutých krajinách však o kapitánovi Cookovi vie takmer každý školák — práve tak ako sa americké deti učia o Krištofovi Kolumbovi.
Tohto moreplavca však nepochybne najlepšie poznajú v Austrálii, na ostrovnom kontinente južného Tichomoria, a na Novom Zélande, pretože meno kapitána Cooka tu možno vidieť všade. Navyše, pôvodná verzia piesne „Vpred, krásna Austrália“, ktorá sa roku 1974 stala štátnou hymnou krajiny, doslovne ospevuje odvážneho kapitána.
Muž James Cook
James Cook bol vidieckym chlapcom; narodil sa v októbri 1728 v anglickom grófstve Yorkshire. Hoci o jeho detstve toho veľa nevieme, zjavne získal nejaké vzdelanie v ešte dnes existujúcej dedinskej škole v Aytone. Neskôr bol učňom v obchode s rozličným tovarom v rybárskom prístave Staithes. Odtiaľ, po tom, čo okúsil vôňu morského vzduchu, presedlal na loď prepravujúcu uhlie a naučil sa zaobchádzať s loďami, pracujúc blízko pobrežia vystaveného vetrom Severného mora.
Uhoľné lode neboli jedinou prípravou, ktorú kapitán Cook získal pre svoje neskoršie cesty. Keď bol na pevnine, pokračoval v štúdiu matematiky a napokon roku 1755 vstúpil do Britského kráľovského loďstva. I keď absolvoval aj aktívnu námornú službu, neskôr sa stal známejším svojimi mapami pobrežia Newfoundlandu, Nového Škótska a Labradoru.
Svetová scéna roku 1769
Roku 1763 získala Veľká Británia prevahu ako popredná koloniálna a obchodná svetová veľmoc. Po 200-ročných sporadických bojoch porazila Španielsko, Holandsko a Francúzsko. Posledný z týchto protivníkov, Francúzsko, utrpel drvivé porážky. Bolo to dramatické obdobie. Úspechy vedy rýchle víťazili nad poverami a vyvolali obrovský smäd po poznaní. Aj spôsoby navigácie sa veľmi zlepšili. Britské kráľovské loďstvo a vedecké kruhy práve súrne hľadali námorníka vedca, ktorý by viedol expedíciu do Tichomoria. Na túto náročnú úlohu bol vybraný James Cook.
Cesty kapitána Cooka sa začínajú
Podľa pokynov, ktoré kapitán Cook dostal na svoju prvú cestu v rokoch 1768–1771, mal „objaviť doteraz neznáme krajiny a získať vedomosti o vzdialených oblastiach, ktoré boli už predtým objavené, no boli iba nedostatočne preskúmané“. Ďalej pokyny hovorili, že „existuje dôvod na predstavu, že na juhu sa nachádza kontinent alebo pevnina s veľkou rozlohou“, a tak má „pokračovať smerom na juh, aby tento kontinent objavil“. Jeho hlavnou úlohou však bolo pozorovať zatienenie Slnka Venušou, pričom dúfali, že sa im podarí presne určiť vzdialenosť Zeme od Slnka. Pozorovanie sa malo uskutočniť na ostrove Tahiti.
Prvá cesta trvala bez 43 dní tri roky. Kapitán Cook splnil príkazy, ba vykonal ešte viac. Práve počas svojej prvej cesty uskutočnil známe pristátie v zálive Botany Bay, iba niekoľko míľ južne od pekného prístavu Sydney, ktorý bol objavený neskôr. Cook úplne oboplával obidva ostrovy Nového Zélandu a bol prvým Európanom, ktorý zmapoval východné pobrežie Austrálie. Neobjavil, pravdaže, pomyselný veľký južný kontinent.
Druhá úspešná cesta
Na svojej druhej expedícii v rokoch 1772–1775 dostal kapitán Cook poverenie vziať si na cestu dve plachetnice, Resolution a Adventure, s ktorými úspešne oboplával ďalší kontinent, tentoraz Antarktídu, a uskutočnil niekoľko plavieb po šíravách južného Pacifiku. Ale mesiace mrazivej zimy a štipľavý vietor mu pomohli presvedčiť sa, že nijaký južný kontinent unikajúci pozornosti neexistuje. Jeho vyčerpané mužstvo bolo šťastné, že uniklo ľadovo studeným moriam a vrátilo sa na Tahiti.
Cookova druhá cesta bola nesporným úspechom a vošla do análov dejín. Alan Moorehead píše v knihe The Fatal Impact (Rozhodujúci úder): „Koncom júla 1775 zakotvili v Plymouthe. Boli preč tri roky a osemnásť dní. Preplávali vyše 60 000 námorných míľ — čo je trojnásobok obvodu zeme — a Cook pritom nestratil viac ako štyroch mužov… Táto cesta z neho urobila jedného z najúspešnejších navigátorov všetkých čias.“
Tretia cesta prináša katastrofu
Expedícia číslo tri mala preskúmať tichomorské pobrežie Kanady a vyhľadať predpokladanú severozápadnú pasáž spájajúcu Tichý a Atlantický oceán. Ako sa ukázalo, bola to posledná cesta kapitána Cooka. Z Anglicka vyplával 12. júla 1776 na zrenovovanej lodi Resolution a pribral aj loď Discovery. Dňa 18. januára 1778 sa dostal na miesto známe dnes ako Havajské ostrovy. On i jeho muži tam boli pohostinne prijatí. Na týchto krásnych ostrovoch sa zásobili potravinami a severské leto toho roku strávili márnymi pokusmi nájsť prechod do Atlantického oceánu. Potom sa vrátili prezimovať na Havajské ostrovy.
Historici nemajú istotu, čo v tom čase zapríčinilo zdanlivú zmenu v správaní kapitána Cooka. Nad jeho správaním k obyvateľom Havajských ostrovov pri tomto návrate na Havaj visia otázniky. Niektorí sa domnievajú, že teraz začal domorodcov kruto využívať. Iní uvažujú, či nezneuctil ich obdobia uctievania. Nech je už skutočná pravda akákoľvek, práve tu našiel 14. februára 1779 svoju smrť.
Ako zomrel? Pri návrate do zálivu Kealakekua Bay 17. januára pozdravilo bádateľov 10 000 Havajčanov. Ostrovania slávili sviatok makahiki svojmu bohu Lono, bohu zeme. Zdá sa, že kapitán Cook bol oslavovaný ako boh Lono a on i jeho muži boli opäť zahrnutí mimoriadnou láskavosťou a pohostinnosťou. O tri týždne, 4. februára, zdvihli kotvu a vyplávali. Ale už po štyroch dňoch na mori ich zastihol prudký hurikán a Resolution stratila sťažeň. Cook sa vrátil na Havajské ostrovy.
Na jeho prekvapenie tentoraz boli prijatí nepriateľsky. Niektorí si myslia, že Havajčania si možno teraz veci lepšie premysleli a usúdili, že Cook a jeho muži ich využívali. Iní predpokladajú, že návrat kapitána Cooka bol nezlučiteľný s tým, že bol „bohom“. Nech už bola príčina akákoľvek, Cookovi prekvapení muži nanešťastie reagovali násilím. To viedlo ku krádeži člna z Discovery. Cook sa snažil získať plavidlo späť tak, že sa pokúšal zadržať náčelníka Kalaniopu’ua ako rukojemníka. Nasledovala potýčka, v ktorej bol Cook na pobreží prebodnutý a potom ubitý na smrť.
Denník jedného člena posádky lode Resolution, podporučíka Georgea Gilberta, živo opisuje detaily posledných chvíľ Cookovho života. „Sotva sa kapitán Cook dostal k okraju vody a zamával na člny, aby prestali strieľať, tu sa jeden z náčelníkov, trúfalejší než tí ostatní, postavil za kapitána a železnou dýkou ho bodol do chrbta. V tom momente ho ďalší udrel palicou po hlave, a tak kapitán padol do vody; ihneď skočili za ním a podržali ho niekoľko minút pod vodou, potom ho zatiahli na skaly a niekoľko ráz mu udreli o ne hlavu; niet teda žiadnych pochybností o tom, že rýchle zomrel.“
Prejavuje sa zmena osobnosti
Na tretej výprave sa správanie kapitána Cooka zjavne začalo meniť — neprejavoval už takú vyrovnanosť a sebaovládanie ako na predchádzajúcich dvoch cestách do južných morí. Na tretej ceste dal zbičovať 37 percent svojho mužstva, čo je takmer dva razy toľko ako na prvej ceste. Tentoraz nebolo ani jeho zaobchádzanie s obyvateľmi Polynézie také ľudské. Chladnokrvne dal napríklad príkaz vypáliť domy a zničiť kanoe na tahitskom ostrove Eimeo ako odvetu za krádež brezivej kozy. Nariadil dokonca odrezať uši ostrovanom, ktorí boli prichytení pri krádeži. Bol azda chorý či unavený, alebo jednoducho krutý?
Dedičstvo ciest
Profesor Bernard Smith vo svojej knihe Captain James Cook and His Times (Kapitán James Cook a jeho doba) píše, že „Cook nebol objaviteľom nových krajín vo vlastnom zmysle slova“. To sa zdá pravdivé, keďže väčšina oblastí, ktoré Cook videl, bola už obývaná. Grenfell Price i tak tvrdí: „Jeho mimoriadnym prínosom k znalostiam geografie bolo dokončenie mapy s obrysmi Tichého oceánu objavením dlhej línie východného pobrežia Austrálie, zakreslenie Nového Zélandu, prebádanie dlhých úsekov pobrežia Severnej Ameriky; objav úplne nových ostrovov, napríklad Havajských ostrovov a Novej Kaledónie; a opätovné objavenie a určenie presnej polohy ďalších skupín ostrovov. Cook je nesporne navigátorom, ktorý naozaj objavil… Antarktídu, zatiaľ čo v Arktíde potvrdil Beringov objav prielivu pomenovaného po ňom.“ Cookove mapy pevnín a morí boli užitočné dlho po tom, čo stožiar jeho lode zmizol za obzorom Tichého oceánu.
Je však smutné, že Cookove výpravy boli poškvrnené tým, že zanechali po sebe pohlavné choroby, násilie s použitím strelných zbraní, decimovanie divých zvierat v Antarktíde a využívanie ostrovanov v Tichomorí. Čo sa týka Cookových objavov v Antarktíde, Alan Moorehead napísal: „Ešte raz bolo údelom kapitána Cooka spôsobiť svojou výpravou katastrofu. Náhodne narazil na pravdepodobne najväčšie zoskupenie divých zvierat, ktoré na svete existovalo, a on bol prvý, kto oznámil svetu jeho existenciu… Cookov vstup na Tahiti a do Austrálie bol pre domorodcov už i tak dosť zlý; pre zvieratá v Antarktíde to znamenalo genocídu.“
Lovci veľrýb a veľrybárske flotily sa vydali na vražedný lov, sledujúc Cookovu podrobnú správu a mapy. Moorehead pokračuje: „Zabíjanie bez prestania pokračovalo, až kým skutočne nezostalo nič, rozhodne nič, čo by bolo možné ľahko a výhodne zabiť.“
