Keby ste sa spýtali, ktoré vtáky nemajú ľudia radi, mnohí by povedali, že sú to supy.
Iba máloktorý vták je taký znevažovaný ako sup. Je to prekliaty vták, ktorého zlovestná silueta krúži nad mŕtvymi a zomierajúcimi. Keď sa sup niekde objaví, považuje sa to za predzvesť krvipreliatia, bezútešnosti a zúfalstva. Takto ho však zobrazuje krásna literatúra.
Čo sa týka faktov, mnohých ľudí očaril pôvab letiaceho supa a nežnosť, s akou sa stará o svoje mláďatá. Rozpoznali aj jeho dôležitú ekologickú úlohu. Títo ľudia považujú supa za nádherného a nepostrádateľného.
Treba priznať, že supy majú okrem svojich nechutných stravovacích návykov aj niekoľko negatívnych čŕt. Určite by nevyhrali žiadnu súťaž krásy a ich hlas bol opísaný rôznymi výrazmi, ako škrípanie, krákanie, chrochtanie, škriekanie a syčanie. Majú však aj niektoré milé vlastnosti.
Sup je vták, ktorý berie svoje rodičovské povinnosti veľmi vážne. Každý rok sa ich „jedináčik“ teší nerozdelenej pozornosti oboch rodičov až dovtedy, keď sa už môže živiť sám. Niekoľko mesiacov sedí mláďa supa bezmocne na neprístupnom výčnelku, takže nežnú starostlivosť obidvoch rodičov rozhodne potrebuje. Napríklad mláďa kondora veľkého (nazývaného tiež americký sup) musia rodičia kŕmiť šesť mesiacov, kým môže opustiť hniezdo. Dovtedy je už „vtáča“ takmer dospelé.
A supy majú tú prednosť, že sú mimoriadne užitočné. Hoci mnohé vtáky sú pre človeka nejakým spôsobom užitočné, supy zabezpečujú jedinečnú službu. Sú vzdušnou zdravotnou políciou.
Zdravotná polícia
Odpratávanie zdochlín nezodpovedá veľmi predstave o obľúbenej každodennej práci, ale je to dôležitá práca. Správna hygiena si vyžaduje rýchle odstránenie mŕtvol, ktoré môžu byť nebezpečným zdrojom nákazy pre človeka i pre zvieratá.
Tu si supy zasluhujú uznanie. Bez ujmy hltavo zožerú aj mäso zvieraťa nakazené sneťou alebo botulínom, kým nezostanú iba kosti.
Niektoré supy sa špecializujú aj na konzumáciu kostí. Bradáň žltohlavý, ktorý sa vyskytuje v Eurázii a v Afrike, pustí kosti z výšky na skalnatý podklad. Keď sa kosti rozbijú, bradáň zožerie špik a malé úlomky kostí.
Našťastie, táto hygienická služba nikdy neštrajkuje — na rozdiel od jej ľudského náprotivku. Ak by práca supov zostala nevykonaná, pohľad na tropické krajiny posiate zdochlinami, ktoré sú zdrojom chorôb, by bol bežný.
Sledujme však tím supov počas ich typického pracovného dňa.
Vzdušná patrola
Supy vzlietajú k oblohe skoro po východe slnka a každý z nich kontroluje určité územie. Naša letka supov po celý deň neúnavne hliadkuje z oblohy a hľadá mŕtve zvieratá. Napokon jeden z nich zbadá zdochlinu a spustí sa strmhlav dolu. To upúta pozornosť ďalších vtákov; aj tie sa náhlia ku koristi. O niekoľko minút prilietajú na miesto tucty vtákov.
Kým sa začnú kŕmiť, váhavo poskakujú okolo zdochliny. Napriek svojej povesti sú to mimoriadne plaché tvory. Napokon jeden z nich začne zdochlinu trhať a to je signál pre celú skupinu, aby sa pustila do jedla. Je pritom veľa hašterenia, syčania, strkania a naťahovania, čo veľmi pripomína potýčky hráčov rugby. Tie najhladnejšie, ktoré sa ozývajú najhlasnejšie, sa obyčajne kŕmia prvé. Ak je to veľká zdochlina, je dosť potravy pre všetkých.
O niekoľko minút je po jedle a zanechajúc iba kosti, kŕdeľ sa znova vznesie k oblohe, aby pokračoval v hľadaní. Supy nemajú ľahký život. Môže trvať dva i tri dni, kým nájdu ďalšiu potravu.
Ostrý zrak a tímová práca
Supy sú obdivuhodne vybavené pre pozorovanie zo vzduchu. Ich mohutné krídla sú dokonale vytvorené pre kĺzavý a stúpavý let, čo im umožňuje lietať celé hodiny, sotva mávnuc krídlami. Sú majstrami vo využívaní stúpavých horúcich vzdušných prúdov, ktoré im pomáhajú udržať sa vo vzduchu s minimálnou námahou. Dean Amadon, význačný americký ornitológ, opisuje ich let ako jeden z „najpôsobivejších leteckých výkonov v prírode“.
Otázka, ktorá mnohé roky vzbudzovala záujem ornitológov, znela: Ako môžu supy nájsť zdochliny tak rýchlo?
Ukázalo sa, že odpoveď tkvie v kombinácii ostrého zraku a tímovej práce supov. Bolo vypočítané, že sup krúžiaci vo výške asi 750 metrov dokáže spozorovať predmet na zemi, ktorého dĺžka nedosahuje ani 13 centimetrov. No i s takým prenikavým pohľadom by sup veľmi ťažko našiel potravu sám.
Základom je tímová práca. Bolo pozorované, že supy sa rozdelia, aby hliadkovali nad rozličnými oblasťami. Ak sa jeden sup vrhá na zdochlinu, jeho charakteristický strmhlavý let je signálom pre vtáky, ktoré sú blízko, že potrava je na dohľad a okamžite letia tým smerom. Podobne spozorujú zmenu ich letu vtáky viac vzdialené a aj tie sa náhlia na miesto. Tento systém vzdušného telegrafu je taký prekvapujúco účinný, že pozorovateľovi sa môže zdať, že všetky vtáky prilietajú takmer súčasne.
Je smutné, že táto účinnosť a nepopierateľná užitočnosť nestačila zaručiť supom ochranu a prežitie.
Návrat kondora
Napriek tomu, že supy patria k najväčším a najimpozantnejším dravým vtákom, v mnohých častiach sveta im hrozí vyhynutie. Ich tradičná potrava zmizla z plání a nezriedka sa stáva, že keď nejakú predsa nájdu, je otrávená. Ich pomalé rozmnožovanie sťažuje obnovu ich zdecimovanej populácie.
Ale i tak sú tu určité povzbudzujúce, úspešné výsledky. Istý program umelého chovu kondora kalifornského sa zdá úspešný a možno dúfať, že čoskoro bude možné vrátiť do voľnej prírody viac vtákov. Vďaka úsiliu francúzskych ochranárov sa sup bielohlavý po mnohých rokoch znova usadil v Massif Central (Francúzsko).
A tak sa vták, ktorého kedysi ľudia vôbec nemali radi, stal symbolom ľudského úsilia o záchranu tých druhov, ktoré človek ohrozil. Majestátny let kondora nad skalnatými pohoriami Severnej a Južnej Ameriky je nepochybne príliš vzácnym pohľadom na to, aby sa stratil.
Zatiaľ ešte supy vykonávajú v Afrike a v Ázii svoju nevďačnú úlohu vzdušnej zdravotnej polície bez nároku na odmenu.
